Počas obdobia studenej vojny boli obavy z použitia jadrových zbraní niektorej zo strán veľké, a tak sa snažili byť na všetko pripravené. Skoré varovanie pred zásahom vystrelenej zbrane je dôležité z hľadiska čo najvyššej možnosti prežitia. To mal na pamäti aj výrobca gigantickej sirény, ktorej úlohou bolo práve včasné varovanie pred napadnutím.
Doposiaľ najhlasnejší prístroj
Siréna bola vyrobená v automobilke Chrysler. Rozmermi bola porovnateľná s osobným automobilom, jej hmotnosť bola asi 3 tony, ale nikdy našťastie nemusela byť skutočne použitá. Skúšky však prebehli, a pri každej pršalo. Mala totiž takú silu, že pri jej zvuku sa spustil dážď. Vybavená bola benzínovým osemvalcovým motorom, ktorého výkon bol 180 koní. Sila jej kompresora bola taká veľká, že bol schopný vytlačiť 74 metrov kubických vzduchu za minútu a vyvinula pritom tlak 48 kPa. Podstatou vytvoreného zvuku, typického pre sirénu, bol disk s dierami, ktorý sa otáčal, cez neho prúdil vzduch a disk ho takpovediac krájal. Konečný zvuk, ktorý vydávala, mal silu 138 decibelov a rýchlosť prúdiaceho vzduchu zo zariadenia dosahovala až 180 metrov za sekundu. Doposiaľ nebol vyrobený stroj s hlasnejším zvukom.
Červené píšťalky
Zámerom výrobcu bolo použiť ju v prípade napadnutia jadrovými zbraňami Spojených štátov zo strany ZSSR ako varovanie pre civilné obyvateľstvo. Tento technický vynález, dierovaný disk, cez ktorý prúdi vzduch, sa výrobca automobilov Chrysler rozhodol uviesť do praxe. Husto osídlené oblasti štátov mali finančnú podporu vlády na kúpu tohto varovného zariadenie, ktorého zvuk bolo možné počuť až do vzdialenosti 40 kilometrov. Dostali prezývku „veľké červené píšťalky“. Predchodca sirény sa objavil už počas druhej svetovej vojny a požívali ju v americkom námorníctve na rozháňanie hmly, no bola to o niečo slabšia verzia. Jej hlasitosť však bol dosť veľký problém pre námorníkov, ktorým ani štuple do uší nepomáhali, aby ho nepočuli. Dokonca sa stalo, že z oblohy padali omráčené vtáky.
Už len v múzeu
V roku 1957 bola vyrobená jej posledná verzia, ale slúžila ešte aj v 70.tych rokoch. No minimálne údržba spôsobila jej chradnutie, niektoré súčasti rozobrali motoristi a ostatné putovali do zberných surovín. Z pár, ktoré zostali, je jedna v múzeu v Michigane.